dreamin

            Sedela som pred ambulanciou. Bolo skoro ráno. Z padnutej rosy som mala nohavice mokré takmer po kolená. Čakala som na odber krvi. Nemá rada odbery, vždy mi príde zle.

            „Milujem krv,“ ozvala sa.

            „Prečo zase ty?“, opýtala som sa s beznádejou v tvári.

            „Milujem tvoju krv, je farbu, vôňu, teplo. A chuť. Hlavne jej chuť,“ húdla si svoje vediac, že na moju otázku nie je potrebné reagovať, „Krv je životodárna . A keď jej stratíš veľa. Pamätáš? Ako vtedy. Pamätáš sa ešte?“

            „Na také veci sa nezabúda.“

            „Ale zabúda. Denne na to zabúdaš. Ja som tu, aby som ti to pripomínala,“ opäť nahodila ten svoj úškrn.

            „Bojím sa.“

            „Ja viem. Preto som tu. Aby som ti s tým strachom pomohla.“

            „Pomohla? Ako my chceš zrovna TY pomôcť?“

„Nie som len čisto negatívny element tvojho života. Možno keď spoznáš, čoho sa tak veľmi bojíš, tak to zmizne.“

„V tom bude nejaký háčik,“ neverila som vlastný ušiam. ONA mi chce pomôcť. Zo nie je možné.

„Háčik. Che. Háčik je v tom, že ťa budem strašiť. A to mi bude zadosťučinením.“

„Tak tam je pes zakopaný,“ vzdychla som si. Ale však možno to vyjde. Skúsiť to musím. „No dobre, tak začni.“

„Začnem tou krvou. Tvojou krvou. Pamätáš, ako si sa rezala? Pamätáš, že si sa nikdy nepriblížila žilám na zápästí? Len raz si si tie žily obrezala. A raz si si ich prepichla zicherkou. “

„A kam tým akože mieriš? Musím to počúvať?“

„Áno, trošku strpenia. Si neuvedomuješ, že čo z toho vyplýva? To, čoho sa bojíš je smrť.“

„Mýliš sa, -“

„Smrti, ktorá by to všetko mohla ukončiť,“ skočila mi do reči, „Smrti, ktorá by prišla sama od seba, ktorú by si nemohla ovládať.

„Ale ja sa smrti naozaj nebojím. Smrť je pre mňa súčasť života. Potom príde niečo iné, proste kľud, alebo spása, zatratenie, ja neviem. Ale viem, že sa určite nezabijem. Nie že by som na to nemala. Ja som len vždy dúfala, v skrytu duše, že raz bude lepšie. A teraz je. Teraz je skoro perfektne. Jediné, čo to kazí, si ty. Nútiš ma robiť veci, ktoré potom nenávidím, za ktoré sa hanbím, a ktoré už nikdy nechcem zažiť,“ vyhŕkla som a napľula jej do ksichtu.

Vytiahla si vreckovku a utrela si tvár. „Tak ty sa bojíš mňa? No ešte lepšie. Pomaly sa k tomu dostávame.“

„Do riti. Vypadni a daj mi pokoj.“
            „Tak ma nepočúvaj. Ja som tu len preto, že ma tu svojím spôsobom chceš, keby si ma tu nechcela, -“

Nestihla dopovedať. Vrazila som jej nôž do hrdla. Prvýkrát ma neodhadla. Videla som to v tom sekundovom výraze v jej tvári, keď sa stretli naše pohľady. Padla na zem a zmizla. Z ambulancie vyšla sestrička. Zavolala moje meno. Postavila som sa a išla si von zapáliť. Odber krvi predsa počká.