Odchádzali sme z Fortuny. Lúčili sme sa. Pobozkal ma a bežal do školy. Bola som šťastná, že som mohla byť s ním hoci aj takú krátku chvíľku. Pomaličky som sa plížila k zastávke. Podvedome som sa usmievala, hoci zima ako v zlom ruskom filme sa snažila môj úsmev zmraziť. Autobus sa šmochtal ešte viac ako ja. No nakoniec sa predsalen došmochtal, vošla som dnu a sadla si.
Na ďalšej zastávke pristúpila nejaká ženská. Sadla si mi na kabát. Najprv som sa veľavýznamne pozrela na kabát, potom som zdvihnúc obočie presunula svoj pohľad na ňu. Zľakla som sa. Spoznala som ju. Bola síce bledá, vychudnutá, vyzerala ako smrtka. Ale prežila to Bola tam, sedela vedľa mňa. Opäť s tým svojim úškrnom. Okolo krku mala šatku. Tušila som prečo.
Vytrhla som si kabát s pod jej postavy a chcela som rýchlo vystúpiť. Schmatla ma za ruku a skôr zasipela ako povedala: „Mňa sa nezbavíš. Som naspäť. Už som ti to párkrát povedala, tak si to uvedom a začni tomu konečne veriť. Sadni si naspäť a počúvaj!“ Preľaknutá, zmohla som sa len na: „No ideš.“
„Dosť si ma zaskočila tým, že si sa ma chcela tak podlo zbaviť. Skutočne. Asi po prvýkrát sa ti to podarilo. Ale vieš, ja som nesmrteľná. Niečo ako chrúst, z ktorého sa stane pandrava, zahrabem sa hlboko do teba a vyjdem von vtedy, keď na to budú vhodné podmienky.“
„No ale teraz na to vhodné podmienky nie sú. A ako vidím, si dosť slabá,“ pozrela som na ňu síce s chabým, ale aspoň nejakým, pocitom víťazstva.
„Teraz si sa s ním rozlúčila. Takže ešte chvíľku si budeš nahovárať, že si šťastná, a že všetko je v poriadku. Ale počkaj pár hodín, možno dní, keď sa neuvidíte. Zistíš, že nie je všetko len ružové a krásne. Že aj tak si na tomto svete sama. Že skôr, či neskôr sa to skončí. A zostanem ti tu ja, silnejšia, a krajšia ako kedykoľvek predtým.“
„Ale ja neverím, že sa to skončí. Ja chcem a viem, že sa nám to podarí, aby sme spolu boli celý život.“
„No, to sa nevylučuje. Môžete byť spolu, ale čoskoro ho omrzíš. Lebo, pozri sa na seba. Čo mu ty môžeš ponúknuť?“ Nechala tú otázku doznieť s tými najodpornejšími dôsledkami.
„No?“, vyžiadala si odpoveď.
„Svoju lásku?“, nič iné ma nenapadlo.
„Aké patetické,“ povedala posmešne. „Svoju lásku si ponúkla už toľkým, a toľkí ňou už ohrdli, že naozaj nechápem, ako môžeš v sebe pestovať stále tento sebaklam. Tvoja láska za nič nestojí. Tvoja láska je len slovo.“
Úplne ma zničila. Hlavne preto, že mala pravdu. Vystúpila som. Kráčala som ku škole, no v parku som sa zastavila. Sadla som si na lavičku a zapálila si. Bola som z toho nervózna. Začala som nad tým intenzívnejšie rozmýšľať. Naozaj na mne nie je nič zaujímavé.. Nemá ani jeden dôvod ostávať s tým ničím, čo som vlastne ja. Nemám žiadnu hodnotu. Dym z cigarety mizol vo vetre tak rýchlo ako aj moje šťastie a sebavedomie. A snáď pomalšie ako moja chuť do života. Nevydrží to také krásne, aké je to teraz. Pokazím to, ja viem. Už len tým, že sa budem snažiť, aby sa tak nestalo.
Komentáre