Stála som v parku. Svietilo na mňa zubaté slnko a ja so si zapálila. Ničoho iného som nebola schopná, iba tam stáť a fajčiť.
- „Zdravím ťa. Začala jeseň“, ozvala sa.
- „Zmizni!“, precedila som cez zuby. Hneď som spoznala ten jej hlas. Potiahla som si.
- „No. Už je november. Už za chvíľku.“, povedala s úškrnom.
- „Vypadni! Tento rok nie. Tento rok už nemáš nárok!“, povedala som rozrušene a nasrato zároveň.
- „Ale áno, neboj sa. Ja si cestu vždy nájdem. K tebe určite.“
- „Nie! Odíď. Prosím ťa, odíď!“, naliehanie v mojom hlase bolo až zúfalé.
- „Ale prečo? Ako nám spolu vždy bolo dobre.“, nebola som si istá, či v jej hlase znelo pohŕdanie, alebo irónia.
- „Hlavne vtedy, keď som si kvôli tebe chcela podrezať žily, že? Vtedy nám spolu bolo úplne perfektne.“, odvrkla som.
Chcela som, aby odišla. Už minule som si myslela, že ju stretávam naposledy. Odvtedy prešlo asi pol roka. Dúfala som, že už je koniec. Že už to nebudem zažívať znova. Však toľko vecí sa už zmenilo. Už nie som taká, aká som bývala. Našla som si plno priateľov, našla som si akú takú úctu k sebe, našla som si chalana. Však to už musí byť za mnou.
- „Nie je. A nikdy nebude.“, odpovedala, akoby mi čítala myšlienky, „Ja som bežkyňa na dlhé trate. Ja s tebou budem možno aj celý život. Nevadí ako veľmi budeš šťastná, stále ti budem vnukovať tie myšlienky. Zase prídem v noci a nedovolím ti spať. Ja som ozajstná priateľka – ja ťa NIKDY neopustím“.
Nechcela som veriť vlastným ušiam. Akoto, že ma opäť našla? Akoto? Prečo to mám všetko začínať odznova? Ja už nechcem. Už nevládzem. Už to nedokážem uniesť.
- „Čo to bude tentokrát?“, rezignovane som sa opýtala.
- „Tentokrát? Neviem, rozhodujem sa medzi školou a zdravím. Ešte si nie som celkom istá. Čo myslíš ty?“, tú otázku povedala s neuveriteľnou škodoradosťou v hlase.
- „Ešteže si tak ohľaduplná a spýtaš sa ma otvorene.“, odpor v mojom hlase ju už nezarazil. Už si zvykla. Za tie tri roky. „Radšej teda tú školu.“, vybrala som si menšie zlo.
- „Takže školu vravíš. No dobre teda. Ale ani zdravie ti nenechám na pokoji. Opäť budeme denne spolu. Teším sa na teba. Chýbala si mi. Vieš, ty si celkom zábavná. Baví ma pozerať sa ako sa trápiš a všetko sa ti kazí. Máš potom tak zvláštny výraz v tvári. Ten ma dostáva takmer do orgazmov.“, uchechtla sa.
Nemala som slov. Napriek tomu stále stála vedľa mňa. Neodchádzala a ja som vedela, že jej prítomnosť budem pociťovať ešte dlhé mesiace. Potom si snáď zvyknem. Opäť. Ale teraz to bolo ako ľadová sprcha. Najhoršia bola tá bezmocnosť. Mala nado mnou vládu a ja som to nemohla zmeniť. A nemôžem doteraz.
Chcela som jej šmariť špak do ksichtu, ale šikovne sa mu vyhla. Bola som zúrivosťou a zúfalstvom bez seba. Spomínajúc na tie časy, keď bola pri mne a burcovala ma, aby som potiahla, keď som na žilách mala položený nôž. Noci, ktoré som kvôli nej prebdela, lebo si sadla vedľa mňa a nedopriala mi spánok. Rána, tie ťažké rána, keď sa nedalo vstať. Od rána bola so mnou. A vydržala to bez malých prestávok až do večera. Každý deň. Aspoň pol roka. Tretí rok. ZASE TO MÁ ZAČAŤ???
- „Prečo si stíchla? Ani ma poriadne neprivítaš a ešte k tomu ma tu teraz ignoruješ. Ja neodídem. Poznám ťa skrz na skrz. Poznám tvoje triky. Už som si zvykla byť voči nim imúnna. Ale však ty vymyslíš niečo nové, za ten polrok, čo budeme spolu“, zvrhlo usmievala sa, akoby sa na to vážne tešila. Zato ja som bola zdesená.
Chvíľu sme spolu len tak mlčali. Ona vysmiata a ja zničená. Sledovala som ako padá lístie na lavičku, potom na zem. Nevedela som, čo mám robiť.
- „Nechaj ma na pokoji..“, vtedy som to nevydržala a začali mi tiecť slzy.
- „Ale no tak, no tak. Neverím, že si sa na mňa netešila, aspoň v kútiku duše, aspoň trošku. Kto by ťa bol ľutoval, nebyť mňa? Nikdy by si nemala toľko priateľov.“
- „Na tom ty žiadne zásluhy nemáš. A nie, netešila som sa na teba. Nemala som prečo.“
- „Ale však teba tá zlosť prejde. Zase si ťa podmaním. Ako vždy. Ja som proste silnejšia, vieš? Ja som sa za tie roky stala tvojou súčasťou. Už som sa v tebe tak udomácnila, že keby som sa nevrátila, nebolo by to ono. Vieš si vôbec predstaviť zimu, bez toho, aby si stála na zábradlí Nového mosta?“
Hovorila to všetko tak neuveriteľne nadnesene, škodoradostne a protivne. Vedela, že zasahuje tie najcitlivejšie miesta. Nemohla som počúvať ďalej. Zapchala som si uši. Vtedy konečne prišiel Miloš, na ktorého som v parku čakala. Odišla. Ale ona sa vráti. Hneď ako budem sama sa vráti a bude ma chcieť rozobrať a zničiť. Presne tak ako každý rok.
- „Zlatko, čo ti je?“, opýtal sa miesto pozdravu.
- „Teraz už nič, láska, teraz už nič.“
Komentáre
autumn
to kubco
Bud stastna
GX!!!
kubco
depka
to tes, and kubco
<b>nebojkaj</b>