dreamin

    poobedie bolo síce chladno, ale slniečko sa snažilo svojimi lúčami aspoň trochu roztopiť mrazivú a sivú atmosféru mesta. nedarilo sa mu to však, veď, nečudo, bol iba 13. február. ale usmievalo sa na mňa a ja som sa usmievala naň. mala som dobrý deň. konečne sme sa mali stretnúť. tešila som sa ako malé dieťa. v tom zrazu ma zachvátil taký zvláštny pocit, možno predtucha. myšlienky na neho boli silnejšie a predtuchu odstrčili niekam do podvedomia.

    kráčala som smerom k parčíku, kde sme sa mali stretnúť. konečne som ho uvidela. úsmev na mojej tvári sa ešte via rozšíril, jamky na lícach prehĺbili a srdce urobilo aspoň zo tri saltá. prišla som k nemu, naklonila sa, chcela ho pobozkať. no zarazila som sa. predtucha sa vyškriabala naspäť, medzičasom stihla prerásť v strach. slniečko nielenže nedokázalo roztopiť sneh, ale ani jeho ľadové srdce. či skalnaté? to už nezistím. povedal mi len jednoducho - koniec. s chabým vysvetlením. ostala som sedieť na lavičke.

    sedela som tam ešte dlho, dlho potom. nevedela som to všetko pochopiť. ako? prečo? kedy? okolo chodili ľudia, no ja som ich nevládala vnímať. rozplakala som sa. nevedela som sa utíšiť, plač sa premenil na triašku. schúlila som sa do klbka a plakala. niekto sa pri mne pristavil, spýtal sa, či môže pomôcť. jeho hlas znel zúfalo tupo a hmlisto. do tváre som sa mu ani len nevládala pozrieť. nepomohol, nevedel, nedokázal, nedalo sa. prišli niektorí ďalší, vraveli, že im je to ľúto. ja som však počula len spleť slov, akýsi frfľot, mrmlot. potom som už ani slová nevedela rozoznať.

    sedela som tam ďalej, až kým som si oči úplne nevyplakala. neviem, či bol deň, alebo noc. svetlo som už nevidela, pre mňa slnko len zapadalo, už nevychádzalo. netrúfla som si odhadnúť čas, ktorý som tam strávila. vedela som však, že musím odísť. musím odtiaľ okamžite zdrhnúť, lebo sa zadusím. bežala som, kam ma nohy viedli. bežala som ako o život. až nakoniec som úplne stratila dych, v boku ma pichalo, v sluchách mi hučalo, vietor bojoval s mojimi vlasmi. snažila som sa to premôcť, no spadla som na zem. začala som zhlboka dýchať, pľúca mi však išlo roztrhnúť

    konečne som otvorila oči. rozhliadla som sa a pocítila ako sa hlboko do duše vrýva ďalší nôž. bola som opäť v tom parčíku, hneď vedľa tej lavičky, zase na začiatku. vstala som, a však až po niekoľkých neúspešných pokusoch. stretla som ľudí, ich hlasy síce ešte stále zneli vzdialene a neprirodzene, ale už som počula, čo mi vravia. snažila som sa. dokonca som sa sem-tam, tam-sem aj usmiala, stávalo sa to čoraz častejšie. no nech som išla kamkoľvek, nech som sa snažila prejsť cez hociktorú uličku, vždy som sa vrátila do parku. a v parku vždy môj úsmev zmrzol, oči zvlhli a rany pálili.

    raz sa mi podarilo prejsť až k dunaju, pozrieť si ako krásne tečie, tak ukľudňujúco, hoci rýchlo. sedela som na schodoch na nábreží a hádzala kusy ešte neroztopeného snehu do vody. sledovala ich, ako odchádzajú. chcela som tam ostať, nebolelo to tam až tak. ale niečo ma donútilo zase vsať, i keď som vedela, kam ma moje kroky privedú.    

    prešli snáď už týždne. ten park už pre mňa nebol takou mučiarňou. rany sa síce nehojili, ale už ani neprehlbovali. začala mi byť nepríjemná spoločnosť ľudí, skrývala som sa. prespávala som v kríkoch. raz v noci som sa zobudila celá spotená. vystrašene som otvorila oči. uvedomila som si, že to bude trvať večne. musím odísť. utekala som. už aj mesiac na mňa odmietol svietiť, takže som takmer nič nevidela. párkrát som skoro spadla. no utekala som ďalej, až na kraj sveta, aspoň na ten môj kraj. objavila som tú cestičku k dunaju. podarilo sa mi vyškriabať sa až na most. odtiaľto už viedla len jediná cesta, cesta nadol. zavrela som oči a skočila.

    bol to zvláštnx pocit, lietať. moje krídla už boli krídlami padlého anjela. boli len na okrasu. a ja som to dobre vedela. vedela som, čo ma za tých pár sekúnd čaká. tešila som sa na to. znamenalo to koniec. the end. dovidenia, či zbohom. znamenalo to, necítiť. znamenalo to nevrátiť sa.

    stratila som vedomie. bol to krásny pocit. nuž, ale krátky. prebrala som sa na nábreží, vstala a kráčala naspäť do svojho parku. zúfalá, nešťastná, mokrá, vo vnútri takmer mŕtva, a predsa stále dosť živá na to, aby si ma bolesť mohla opantať.