Ležím na posteli. Snáď aj spím, tak trochu, na pol oka. Musí sa mi snívať niečo veľmi nepríjemné, lebo kričím. Nevolám o pomoc. Kričím ako zmyslov zbavená, akoby ma niekto z kože dral. Mecem sa na posteli. môj ohlušujúci rev však nikomu neprekáža, nikomu nevadí, nikto sa neunúva prísť a spýtať sa, že čo sa deje.
Cítim bolesť, ako keby mi stŕpli ruky, obe nohy, snažím sa zobudiť, ale ono to nejde. Snažím sa pohnúť, ale ani to sa mi nedarí. Tak tam len ležím a vreštím. Vravím si, musíš sa zobudiť. Musíš. Otvor oči. Musí to ísť.
Otvorím oči a zase vidím seba, ležať na posteli, kričať a metať sa...
V tom sa ozve tvoj hlas: "Zlatko. Si v poriadku?" Preberiem sa do skutočného sveta. Chvíľku nechápem. No pohľad na teba mi dodal istotu. Aspoň tu neležím sama.
"Čo sa stalo?", pýtam sa.
"Prehadzovala si sa na posteli, mračila. Mala si zlý sen?", s ustarosteným výrazom v tvári na mňa pozeráš trošku vystrašneými očkami.
"Áno, zlý sen. Kričala som?"
"Nie."
"Chvaľabohu. Už je to dobré."
Zaspávam v tvojom náručí. A opäť počujem ten krik.
Komentáre
blbe
jeeej