dreamin

    Začínala jeseň. Listy si pomaly plachtili s vetrom všade naokolo. Bolo tak krásne pokojne, no ja som v duši pokoj nemala. Bola som nešťastná, i keď to možno nie je to správne slovo. Apatická, áno to je ono. Apatická voči všetkému okolo mňa. Nevedela som ako ďalej. Presne tak ako veľmi som chcela mať niekoho, o koho  by som sa mohla oprieť, tak veľmi sa mi to nedarilo u nikoho nájsť. Bola som už zmierená so skutočnosťou, že som tá, ktorú nikto nikdy nebude chcieť. Neviem, možno to bolo preto, že som mala nízke sebavedomie, alebo ako sa tomu hovorí. Možno som bola až primálo afektovaná, neviem. Možno som bola (a ešte stále asi som, lebo som sa ešte nestihla zmeniť) priškaredá. Neviem, ja som samú seba považovala za niečo veľmi nízke, o čom ma presvedčilo už priveľa ľudí.

    A ako si tam tie listy padali, ja som išla do puerta. Na chvíľku som zastavila a sledovala tú tmu plnú lietajúcich žltých vecí, z ktorých jedna mi pristála na nose a pohladila ho. Bol to zvláštny pocit, cítiť takýto dotyk. i keď to bol len list. Také niečo som dlho nezažila a chýbalo mi to. Ach bože, ako veľmi mi to chýbalo, chytiť niekoho za ruku a len tak pozerať. Pozerať do neznáma. Vidieť tam dokonca aj nejakú budúcnosť.

    Tie listy si stále padali a ja som vkročila do puerta, plná zmiešaných pocitov. Prišla som do partie nových ľudí, cítila skúmavé pohľady a nevedela, či kritizujú, alebo chvália. Nebola som si celkom istá, že či to bol dobrý nápad prísť. Priznám sa, bála som sa, že urobím zlý dojem. Prvý dojem sa potom ťažko mení. Ale nejakým zázrakom to vyšlo a ja som konečne našla to, čo som tak dlho hľadala. Toho, koho som tak dlho hľadala. Možno v tom bol naozaj alkohol a za triezva by sa to nikdy nestalo, možno to bolo naozaj len také pobláznenie, ktoré možno časom vyrastie v niečo viac, možno... bohvie, aké možno ešte existuje.. možno to bolo úplne inak. možno sa to nikdy nedozviem, a možno je to pravda, že som ho zaujala, ale tomu verím najmenej, lebo neverím sebe.

    Tie listy padajú do teraz a ja neviem, či ťa to mám nechať prečítať, alebo nie. Neviem, či naozaj chceš o mne vedieť až tak veľa. Potom sa už totiž ťažšie cúva. Neviem, či mi ty budeš natoľko dôverovať, aby si mi zveril čo trápi teba, aký si. Bojím sa, že niečo pokazím. Nebojím sa, že budem sama, ale bojím sa, že budem bez teba, lebo za tých pár dni si ma naučil smiať sa tak úprimne a dlho, že sa to ešte snáď nikomu nepodarilo. Možno sú slová ľúbim ťa priskoré a možno sa ti zdajú prisilné, ale ja ich myslím vážne. Nepíšem ti to preto, aby si mi napísal to isté, nechcem to počuť, mne stačí, že to budeš vedieť ty, že nech sa deje naozaj čokoľvek, budem tu vždy pre teba. Aj keby sa to božechráň skončilo.

    Neviem odhadnúť, ako sa teraz cítiš. Chcem len, aby si vedel, že ja sa cítim na dosť tenkom ľade, lebo o mne ešte veľa nevieš a bojím sa, že keď to zistíš, tak už ma nebudeš mať vôbec rád. Neviem..

    A tie listy si padajú ďalej....